Keď som mala namierené do ateliéru In Vivo, vedela som, že tento rozhovor bude iný. Čakali ma štyri veselé ženy a priestor, ktorý dýchal atmosférou klasických filmov. Presne takto si človek predstaví svet umelcov. Jedna zo sestier ma privíta v bielej košeli s nariasenými rukávmi, prepásaná zásterou. Kráčame spolu po schodoch do suterénu a fascinovane sa pozerám na priestor pred sebou. Ohromne hrubé múry s odhalenou starou tehlou a poličky, na ktorých ležalo množstvo rôznych darčekových predmetov, šálok a keramiky od výmyslu sveta. V duchu im tíško závidím túto idylku. Sú to presne tie momenty, keď si poviete, že k šťastiu vám stačí kúsok hliny, štetec a šálka teplého čaju.

Najtichším dojmom pôsobí Gabriela Kosečková, ktorá tvorí nádherné kúsky. Sestry to majú správne podelené. Kým Lucia Leutgöb by pokojne mohla byť hovorkyňou firmy a rieši všetko od marketingu až po manažment, tak je to Gabi, kto dáva hline dušu. V prvých minútach počas mojich otázok skromne klopí zrak, neskôr sa však živo rozhovorí a na záverečnom fotení už predo mnou stojí éterická bytosť s riadnou dávkou energie. A rovnako si predstavujem, ako sa pod jej rukami mení na prvý pohľad skromný kúsok hliny na úžasný kus umenia. Tu dolu v ateliéri má všetko svoje miesto, svoje čaro a asi aj zmysel.  

Pri odpovediach zisťujem, že v podnikaní rodinnej firmy musí byť výhodou sila ich sesterského puta. Všetko robia spolu, radia sa medzi sebou, počúvajú. A to isté platí aj pri odpovediach na moje otázky, vzájomne si pozrú do očí. Nie zo strachu, čo povie jedna alebo druhá. Je to rešpekt a akási súdržnosť, že sú v tom spolu.

Okrem sestier je vo firme Hana Ondrušová, ktorá začínala pred 12 rokmi ako výpomoc v obchode a s dievčatami zostala dodnes. Ako Lucia hovorí, bola by z nej vynikajúca influencerka. Pandémia ju totiž z predajne premiestnila za počítač a začala si hneď rozumieť aj s modernými technológiami. Hanka však mala vždy k umeniu blízko, a keď spoznala sestry Kosečkové, ako ich stále volá, bolo rozhodnuté. Súdržnosť v tíme je cítiť z každého slova. „Nie je lepší obchodník ako Hanka,“ hovorí Lucia na začiatok rozhovoru a Hanka len prikývne, že s ľuďmi to je vždy veda, ale nejako si s nimi dokáže poradiť (a s úsmevom na perách len pokrčí plecami).

Štvrtou členkou tímu je Veronika Sodomková, ktorá začínala ako brigádnička. Po nejakom čase však slovo dalo slovo, ktoré pre sympatickú Češku znamenalo povýšenie. „Po 23 rokoch sa potrebovala firma pozrieť na procesy a organizáciu riadenia, čo bol vlastne priestor pre mňa,“ hovorí Veronika, ktorá stála pri reštrukturalizácii firmy. Pri tomto procese sa zároveň snažili zohľadniť potreby trhu. K týmto krokom pristúpili na jar minulého roku. Tento rok ich plány skrížila korona.

Každý kúsok keramiky akoby mal svoj príbeh. Foto: Martina Baumann

In Vivo je rodinná firma, ktorej začiatky siahajú do roku 1993. Čo stojí za vaším príbehom?

Lucia: Náš otec bol umelec. Doma stále vyrábal veci a aj z ničoho vedel vyrobiť umelecké dielo. Napríklad z rúry od toalety vyrobil krásne lampy. Už ako deti nás to fascinovalo. Odjakživa sme si všetko robili sami, šili sme si dokonca i topánky. Takže začiatky toho celého sú vlastne u nás doma.

Gabi: Po strednej škole som sa vybrala do zahraničia. Keďže bol problém dostať sa v tých rokoch na vysokú školu, išla som do Talianska. Tam som prvý raz počula o Ekonomike spoločenstva.  A musím priznať, že ma to totálne dostalo.

Čo konkrétne teraz?

Gabi: Tá myšlienka, že človek môže robiť veci, vyrábať a tvoriť niečo pekné a zároveň môže pomôcť svojou prácou. Začiatky boli zaujímavé, každý v tom čase začínal na Slovensku s podnikaním. Mňa oslovila myšlienka firiem, ktoré fungovali na princípe – nielen žiť pre financie, ale robiť niečo viac. Teda to podnikanie a práca nie je už len o peniazoch. Má myšlienku toho, že viete zarobiť a podporiť aj iné veci. A navyše mladý človek má veľa optimizmu, veľa energie, takže nie div, že som sa do toho nejako takto vrhla.

Lucia: Gabi doniesla túto myšlienku domov a mňa oslovila tiež. Mala som ešte rok do ukončenia vysokej školy, a tak sestra založila živnosť a začala vyrábať. Vtedy sme žili ešte v petržalskom paneláku, v byte u rodičov. Len si to predstavte, v izbe sme mali maličkú pec. (smiech)

GABI VIE NIEČO VYROBIŤ, JA DOKÁŽEM Z TOHO VYBRAŤ ČO NAJVIAC, VZÁJOMNE SME SA DOPĹŇALI.

Gabi si dokonca vyrobila kufor, do neho si zabalila výrobky a takto sa vybrala ráno predávať na Michalskú ulicu. Po skončení školy som sa už pridala a robili sme spolu šperky.

Vtedy neexistovali také obchody ako teraz, absolútne neexistoval trh s úžitkovým umením, ktorý by bol dostupný obyčajným ľuďom. Uvedomili sme si, že máme talent. Gabi vie niečo vyrobiť, ja dokážem z toho vybrať čo najviac, vzájomne sme sa dopĺňali. Naša myšlienka preto bola, aby si takéto umenie dokázal kúpiť obyčajný človek. Aby nemusel ísť do galérie či ÚĽUV-u.

Gabi: Bol to jednoducho nedostupný tovar, ktorý tu na Slovensku chýbal. Úžitkový dizajn tu pred 27 rokmi vôbec neexistoval.

Nebáli ste sa, že to ľudia nebudú chcieť? Predsa len v tom období boli Slováci viac konzervatívni.

Lucia: Ľudia nás od toho odhovárali. Mysleli si, že sa to neuživí. Bolo len umenie, ktorým sa umelci živili. Neexistovalo žiadne trhové hospodárstvo. Nikto si vtedy nemyslel, že ľudia si kúpia takúto šálku a budú z nej piť každý deň kávu, že si kúpia úžitkový dizajn na bežné používanie. Keď ste si vtedy niečo kúpili, tak to bolo umenie a stálo to na poličke, nesmelo sa toho dotknúť, aby sa to nerozbilo.

Gabi: Aj podnikanie bolo v tom čase pre každého nové, vybavovanie, papiere a úrady, to bolo niečo hrozné, čím všetkým si človek musel prejsť.

Z toho mi potom vychádza, že ste museli ľudí naučiť alebo viesť k tomu, aby si takéto veci kúpili a zároveň sa nebáli ich používať.

Lucia: Prišlo to samo… Na začiatku sme začali vyrábať domčeky a bol to náš prvý hit. Náš prvý vianočný trh nás presvedčil o tom, že o tie domčeky bol záujem, a videli sme, že za deň sa všetko predalo. Začali sme panikáriť. S výrobou a predajom sme sa striedali, raz bola jedna doma a v izbe vyrábala, druhá z nás predávala a naopak.

A čo ten neporiadok v byte?

Gabi: Rodičia nás podporovali. Viete si však predstaviť tie koberce a všetko? Stáli jednoducho za nami napriek tomu neporiadku.

Lucia: V obývačke na stole sa vyrábala hlina, v druhej izbe sa pálila. Takže tí rodičia to s nami naozaj vydržali.

Na poličkách čakajú na nových majiteľov. Foto: Martina Baumann

A ako ste sa od predaja na vianočných trhoch a na Michalskej posunuli k vlastnej predajni?

Lucia: V auguste 1997 sme si otvorili prvý obchod. Vtedy nám pomáhal aj  náš brat, ktorý študoval architektúru. Logo vymyslel on a používame ho dodnes. A zároveň vznikol náš názov, ktorý znamená ,Zo života pre život‘.

Gabi: Chceli sme sa aj odlišovať od iných. To bol asi aj náš bonus.

To znamená, že sa riadite aj nejakou filozofiou?

Lucia: Skôr by som povedala, že to, čo máme, čo sme dostali, chceme dať ďalej. Nenechať si to len pre seba.

Celý rozhovor si môžete prečítať na nm.sk

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Napíšte váš komentár!
Zadajte vaše meno